Keď Andrej cítil, že sa mu blíži koniec života, poslal po opáta Filipa a prítomným prikázal, aby sa nedotkli jeho šiat, kým nepríde opát. Ten neskôr rozprával Maurovi nasledovné veci: Keď mŕtve telo zobliekli a šli umývať, našli na ňom reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do tela. Polovicu tejto reťaze Maurus vypýtal od opáta Filipa a s úctou ju prechovával na Panónskej hore. Keď sa začalo verejné uctievanie svätca, daroval ju kniežaťu Gejzovi, ktorý o ňu veľmi prosil.
Svorad zomrel okolo roku 1030. Pozostatky sú uložené v Nitrianskej katedrále sv. Emeráma. Najväčšia časť relikvií je v Pálffyovom relikviári z roku 1674.
Sv. Beňadik bol žiakom sv. Andreja-Svorada. Po smrti svojho učiteľa sa rozhodol bývať na tom istom mieste. Tri roky podľa jeho príkladu viedol veľmi prísny život. Tu ho prepadli zbojníci, zviazali ho a hodili do rieky Váh. Ľudia dlho hľadali jeho telo, ale bez výsledku. Zbadali však, že orol cez celý rok sedával na brehu Váhu, akoby niečo pozoroval. A skutočne našli telo, ktoré bolo po roku neporušené, akoby bol Beňadik len nedávno zomrel. Jeho telo pochovali tiež v Katedrálnom chráme sv. Emeráma v Nitre. Miesto jeho hodenia do Váhu vyjadruje dvojvežový kostolík na Malej Skalke zasvätený obidvom svätcom pustovníkom.
Najstaršie zobrazenie sv. Svorada pochádza od biskupa Maura, ktoré nechal vytesať na hlavicu stĺpa novovybudovanej katedrály v Pécsi (11. stor.). Najstarším vyobrazením sv. Beňadika je pravdepodobne herma (relikviár hlavy) zo 14. storočia, dnes sa nachádzajúci v Budapeštianskom múzeu.
V roku 1083, za pápeža sv. Gregora VII., z podnetu kráľa sv. Ladislava boli kanonizovaní medzi piatimi uhorskými svätcami: sv. kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom Gerardom. Ich spoločný sviatok je 17. júla a sú hlavnými patrónmi Nitrianskej diecézy a sv. Svorad od roku 1739 patrónom mesta Nitry. Sv. Svorada-Andreja a jeho učeníka Beňadika si uctievajú nielen benediktíni, ale aj kamalduli a pavlíni.
Hlásia sa k nim Poliaci, lebo vo všeobecnosti sa predpokladá Svoradov poľský pôvod. Maďari vidia vo Svoradovi i Beňadikovi dávnych hostí na Panónskom vrchu; Česi zas svojho priateľa lebo sa traduje, že Svorada v Nitre navštívil Prokop Sázavský. Najvernejšie si ich však uchoval v pamäti i v úcte slovenský ľud, medzi ktorým žili.
Skalka sa teda pôsobením týchto pustovníkov stala postupne pútnickým miestom, a dnes možno povedať, že najstarším pútnickým miestom, vtedajšieho Uhorska a významným duchovným centrom po celé storočia Slovenska, najmä založením benediktínskeho opátstva nitrianskym biskupom Jakubom v r. 1224. Aj v neskoršom období, keď ho nitriansky biskup Ján Püsky v r. 1644 odovzdal jezuitom.
Kláštor, predstavoval dar duchovného, vzdelanostného a všeobecného kultúrneho vzrastu, nielen pre jeho obyvateľov, ale celého Považia, ba značnej časti Slovenska. Kláštor bol ohniskom evanjelizácie, ale aj duchovnej a materiálnej kultúry. Na Skalke, ako zaznamenávajú dobové záznamy, v týchto časoch: „mohutnel nábožný spev veriacich (idiomate slavonico) – po slovensky.“ Jezuiti tu pôsobili do svojho zrušenia r. 1773.
Toto posvätné miesto však bolo žiaľ, poznačené vojnami a postupne pustlo. V 18. storočí bol kláštor a kostol zničený. Dlhý čas toto pamätné miesto označovali len zrúcaniny, avšak zbožný ľud ani vtedy sem neprestával putovať a konať pobožnosti. Konečne r. 1853 z milodarov veriacich bol na Malej Skalke opäť postavený kostol. Po ďalšom spustošení, ale aj celkovom zrekonštruovaní bol 13. júla 1924 k úcte týchto našich svätých opäť posvätený nitrianskym biskupom Karolom Kmeťkom za prítomnosti spišského biskupa Jána Vojtaššáka a za účasti tridsaťtisíc pútnikov. Pri tejto príležitosti bolo opäť zverejnené prehlásenie, ktoré vzniklo pri konsekrácii troch biskupov v Nitre – 13. február 1921. Tu vznikla myšlienka, aby toto bývalé benediktínske opátstvo „našou národnou katolíckou svätyňou a ohniskom nášho cirkevno-národného života.“
Podpísané boli významné osobnosti: Dr. Karol Kmeťko, nitriansky biskup, Dr. Augustín Fischer -Colbrie, košický biskup, Ján Vojtaššák, Andrej Hlinka, Dr. Ján Kohút, biskupský vikár, Fr. Richard Oslvald, arcibiskupský vikár, Dr. Alois Kolísek, P. Vendelín Javorka, S.J, rektor jezuitov, Dr. Jozef Bellai, trenčiansky župan, Ján Pöstényi, správca SSV a mnohí ďalší.